S pomerne veľkou (ale asi len vsugerovanou) nechuťou skladám nabalkóne zo sušiča biele vrúbkované slipy a pozorujem susedov naproti, akoma pozorujú. Trocha sa hanbím. Snažím sa výrazom tváre dať jasne najavo, že tonie sú moje, ani môjho priateľa a že sa mi riadne hnusia. Demonštratívneich pretáčam a naťahujem rameno do dĺžky, čím sa snažím názorne vyjadriť,ako veľmi sa mi bridia. Chcem, aby bolo zrejmé, že sa MU ich opäť nebadane podariloprepašovať medzi našu bielizeň, keď sme sa práve nedívali. A tiež sa imsnažím ukázať, že už to dlho nepotrvá a onedlho tam budú zasa schnúť iba naševkusné kusy odevu (kto povedal, že pásiky sa už nenosia???). Z dolného parkoviska zaznieva rapový song: Tak daj,povec, do je vác, nik na nás nemá (čítaj tvrdo).
Kým sa ja trápim na balkóne, z kuchyne zaznievajú údery tĺčika dolopára. Asi varí. Pre nás to znamená, že celá kuchyňa bude vyzerať ako ponájazde Tatárov a kusy kuracieho mäsa budeme ešte celý týždeň nachádzať pocelom byte. Nevadí, môžeme si z toho urobiť hru na hľadačku a ktonájde viac kusov kurčaťa, vyhráva prvú cenu: smie ho ísť neodprevadiť naletisko. Kým odíde, musí toho však ešte veľa stihnúť: opraviť mi kľučku, dať doporiadku splachovanie na záchode, utesniť vodovodné kohútiky, vybaviť nám novúchladničku. Mal by sa poponáhľať, na všetko mu ostáva už iba šesťdesiatsedemdní a šesťdesiatšesť nocí.
Tak si to znova prekontrolujem: desať párov ponožiek krátkych, päť párovponožiek dlhých, deväť športových tričiek, tri slušné košele, sedem rozmanitýchpulóvrov, kozmetika (uf, skoro som zabudol gél na vlasy), obľúbená šálka,milovaná červená zubná kefka, holiaci strojček, žiletky, obuv do dažďa (vraj jetam vysoká vlhkosť vzduchu), obuv do sucha, obuv do tepla, obuv dochladu, doklady ...hm, nemá to celé vôbec žiadnu systematiku, takže ešte raz:desať párov... letenka! skoro by som zabudol na letenku. Už len pár dnía začnem nový život, zanechám tu všetko, čo som si vybudoval za poslednýchpäť rokov, opustím známych a blízkych, tento byt, na ktorý som si zvykola tieto viniče, ktoré som každý deň pozoroval z okna. Bodaj ho čertbral, veď nejako už len bude a aj plážový piesok má niečo do seba (na tenvietor si ale asi nezvyknem).
Sledujúc oblaky nad viničovými krami v diaľke si uvedomujem, ako mi postupne,s vidinou toho, že to čoskoro skončí, z neznámeho dôvodu prestávajúvadiť mnohé veci, ktoré ma posledný rok privádzali do stavu šialenstva:nakúkanie do kuchyne, čo tam robíme a prečo do našej konverzácienezapojíme aj JEHO, ranné čau a večerné ahoj (niekedy naopak), nedočkavý vítajúci pohľadv nedeľu večer (ten som si tiež možno len vsugerovala), tmavomodré šľapkypovaľujúce sa v chodbičke vždy práve na mieste, kam chcem stúpiť, kúpeľňa zafŕkanáodhora až nadol, hrudky piesku na béžovom koberci, skrinka plná prázdnych fliašod piva, hlasné futbalové zápasy alebo počítačové preteky F1 práve v dni,keď netúžim po ničom inom ako sladkom spánku v totálnom tichu, fľakyod oranžového džúsu na kuchynskej bielej linke, proti ktorým je bezmocné ajinak všemohúce SAVO, nosový hlas a prepchatá chladnička, v ktorejniet miesta na moje acidko a hlivovú pomazánku.
A potom, keď postupne utíchahudba z neďalekého ihriska a chlapci prestávajú vykrikovať „gól“,„rozbi ho“ a potom ešte pár hesiel, ktoré sa mi ani za svet nedarí rozlúštiť, zvažujem,čo mi bude vadiť o šesťdesiatsedem dní a šesťdesiatšesť nocí.
