reklama

Na dedine sa vraj nič nedeje

alebo v slepej uličke

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Mám sedemročnývzťah. Možno už aj dlhší, možno kratší, neviem to spočítať, alebo sa mijednoducho iba nechce. Veď čo iného čakáte od človeka so sedemročným vzťahomako to, že zlenivie? Celkovo je tento môj vzťah akýsi zlenivený, unavenýa malátnie. A ja som natoľko spohodlnela, že sa mi ani nechce protitomu bojovať, hoci zbrane a argumenty by tu boli. Isto si vietepredstaviť, ako sa taký dlhodobý vzťah časom mení: ubúda vášne, veci,ktoré ste na začiatku obdivovali, vám časom zovšednejú, ba niektoré vám začnúdokonca vadiť a všímate si nedostatky, ktoré ste zozačiatku pre všetko tonové, čo ste sa s ním/ňou učili,ani nespozorovali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Môj vzťah saplynutím času stal vzťahom z rozumu: viete, taký ten vypočítavý, keď toho druhého síce máte eštestále rád, pretože sa na neho môžete spoľahnúť, pomáha vám, otvára vám nejakétie nové obzory, možno vám aj finančne vypomáha a ste na ňom závislí, alevy cítite, že to už jednoducho nie je ono: kde tu objavíte na zemi neprekonateľneprekážajúcu špinku, alebo začnete byť precitlivelý na jeho obľúbenú hudbu,alebo sa z toho celého stratí veľké nadšenie a príjemná panika.

Mojím partneromje už sedem rokov žena. Aspoň podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka je tožena s veľkým B: Bratislava. Presne sedem rokov (oprava, veď som sapriznala, že na čísla ja teda moc nie som) sledujem, ako sa postupom času obe meníme a stále sa nevieme ujednotiť, čik lepšiemu, alebo k horšiemu. Po siedmych rokoch vraj vo vzťahuprichádza obdobie, kedy prehodnocujeme, či spečatíme svoj vzťah nejakým týmsobášom (možností je veľa, od tradičného v kostole až po netradičný nalúke plnej bodavého hmyzu a inej pačmagy), alebo sa definitívne rozídeme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V dniako je ten dnešný (po oblohe sa obšmietajú zašpinené oblačiská, dole si niektošteluje určite bombastickú motorku a nikto práve dnes nemá čas) si popapierikoch kreslím oči (zlozvyk z hodín matematiky) a mám chuťzavolať všetkým známym aj neznámym. Našťastie mám vybitú baterku a týmpádom si ušetrím imidž zúfalca a tiež voľné minúty.

Vykladámso nohy na stôl (na tomto mieste už mám preležané mastné fľaky od piat)a v duchu pácham virtuálnu neveru, pretože rýchlejšie, ako buderýchlik Turiec kedy schopný uháňať, trielim domov.

Cestou čorazväčšmi sa znižuje frekvencia bilboardov, reklamných sloganov aj nasprejovanýchnezmyslov, až sa úplne vytratia. Víta ma modro-červeno-biele T – nie, nejdeo vyjadrenie národného povedomia, ale mám to miniatúrne šťastie, že bývamna slepej ulici a čo je ešte úžasnejšie, domami je zastavaná len jedna strana...zatiaľ. Tu mi nehrozí, že sa cestou každých päť metrov uvidím v nejakomvýklade s famóznymi sezónnymi zľavami (moja družka je nimi posadnutá), prejdema auto na prechode alebo mi niekto venuje (v lepšom prípade len) nenávistnýpohľad, lebo som sa mu s rýchlosťou blesku neuhla na chodníku alebo v uličkenákupného strediska (ale ja za to naozaj nemôžem, že som čaptavá a pomalá). A akmi to nákupné stredisko predsa len občas chýba (lebo dni ako je tento mávamobčas aj doma), môžem si do neho predsa kedykoľvek (to v letnej dedinskejpraxi znamená raz za dve hodiny a cez víkendy len niekoľkokrát za deň,v zimnej praxi ešte zriedkavejšie) karosoualebo na bicykli zájsť do mesta a nemusím sa obávať, že ma na ceste štvrtej kategórie(po tej totiž kvôli krikľavo žltým repkovým poliam chodievam najradšej) prejdekamión vezúci trebárs pomaranče (s tým by som sa totiž ešte dokázalazmieriť).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Doma si môžemkedykoľvek vybehnúť do záhrady, len tak, vo vyťahaných teplákoch pofidérnehonerovnomerného strihu a vyblednutom tričku (toto je žuvačka aleboaplikácia?) a celé hodiny sledovať môjho kocúra, ako sa promenáduje pozáhrade (ideš cez jahody??? to nemyslíš vážne!) a uvažuje, či si dá dnesna obed vrabca, lastovičku alebo, si nachytá lesné mravce, ktoré sa nám peknepo jednom premiestňujú do dvora. Niekedy ich pozorujem s níma náramne sa na nich zabávame. On viacej.

Alebo len taknačúvam zvuku kosačky alebo cirkulárky alebo šumu orechových listova môžem si do toho kedykoľvek zakričať od zlosti alebo o radosti naplné hrdlo, lebo ma aj tak nik nebude počúvať a keď aj, nikomu to nebudevadiť, pretože oni pravdepodobne kričia ešte viac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môžem chytiť Ciciakalen tak znenazdajky a viem, že bude vždy voňať senom, lebo jednouz jeho zábaviek sú obhliadky cudzích humien a povál. Mojou zábavkouje vyjsť večer na podstenie (viem, netušíte, čo to je: to je to, čo našiotcovia úmorne betónovali v osemdesiatych rokoch a čo okolo panelákovnemáte, ale my to máme pod strechou a nesmierne sa tomu tešíme, lebo sanám majú kam schovávať tie veľké čierne, ale aj tie malé červené mravcea v lete máme odkiaľ vytrhávať púpavu) a vo sviežom vánku lentak pozorovať blikajúcu neónku, ktorá tam na mňa žmurká už od mojich piatychnarodenín. Alebo počúvam ako zo stromov opadávajú chrústy a dole ichchytajú bliakajúce svrčky.

Doma sa smiemlen tak oprieť o plot a skúmať, čo budú mať susedia na obeda oni na mňa nebudú gániť, ale mi zakývajú a spýtajú sa ma, či eštestále študujem v Bratislave. Už po 1.876.677-tý raz im s úsmevomodpoviem, že už som dávno doštudovala a pokračujeme debatou o práci.Viem, že o dva týždne sa ma budú pýtať to isté, a potom susedia z druhej strany,ale tvárim sa, že som od nich tú otázku ešte nikdy nepočula, lebo som siaj tak stopercentne istá (okej, klamalasom, čísla mám predsa len v láske), že hneď ako zavrú dvere na verande,spýta sa ujo tety, že čo tá Lucka vlastne v tej Bratislave študuje.

Keď to na mňa príde, môžem si aj u nás zájsť za kultúrou: na zábavu,majáles, krčmovú diskotéku, krčmovú zmrzlinu za šesť korún alebo do našejmini-knižnice, no viac ako disko hudbu a hurhaj si do uší privolávam mamine„Tak ako bolo?“, keď v piatok večer štrngám kľúčom v zámke a akovždy zisťujem, že je odomknuté a isto-iste sa celý večer v kuchynisvieti len preto, aby som sa náhodou neudrela, alebo aby sa neudrela mama, keďmi pôjde oproti.

Lucia Doležáleková

Lucia Doležáleková

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Mám vodičák na slová a významy. Vlastne sa živím hľadaním zmyslu a zabávam hľadaním nezmyslu. Trpím diagnózou anemik-romantik-idealista, čo mi niekedy dosť komplikuje život. Zoznam autorových rubrík:  EpizódyTaľafatky a iné malichernostiČím sa živím a napájamAko vidím svetSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu