Narýchlo hádžeme posledné (ne)potrebnosti do ruksaku a uháňame dolemriežkovanými schodmi. Som takmer na šesťdesiatsedem percent presvedčená, že ten,čo ich sem namontoval, niekde škodoradostne čaká, kedy sa do niektorejz tých štvorčekových dierok zaseknem a skotúľam sa ako medicinbal doluaž k blinkačkám. Vonku nás ovalí teplota o desať stupňov vyššia ako tá,ktorú nám veľkým červeným gombíkom nastavil kolega v kancelárii. Naskakujemedo malého čierneho volkswagenu, kde nás ovalí teplota ešte o ďalších desaťstupňov vyššia ako vonkajšia, takže máme pocit, akoby nás práve vysadiliz lietadla niekde v trópoch. Na chvíľku privieram oči a predstavujem si, ako sav pestrofarebných šatách premávam po pláži a kývam veselým domorodcom.Keď tie oči opäť roztvorím, zistím, že aby som sa mohla usadiť, musím z cestynajprv odhrabať odpadky, účtenky a prázdne PET-fľaše. O dačo neskôr užstovkou uháňame nekonečne dlhou cestou za udalosťou tohto týždňa.
Ako tak míňame polia, logistické centrá, ďalšie polia a následne užlen telegrafické stĺpy, plynulo prechádzam od hundrania na tento deň, aby mojestarosti chvíľu niesol on. Zrazu odbočuje na čerpaciu stanicu (kde sa tu takodrazu vzala?). Strácam ho z dohľadu. O pár minút mi do ruky pchánanuk. Stavím sa, že presne tento nemášrada. Ako to môžeš povedať,jahodovo-tvarohový zbožňujem! Cmúľame nanuky (stopy jahodovo-mliečnej masy súvšade), až kým vodič za nami nezačne trúbiť, aby sme sa pohli.
Tu sa môžete zapísať. Tak sa teda zapisujem, hocis obavami. No drobná inštruktorka v modrom tričku hovorí, že voda nieje hlboká a keby som vypadla, ten (sexi) inštruktor v priliehavomneopréne ma vyloví (nuž, s tým úzkostlivým držaním sa člna si to teda ešterozmyslím). Stojíme v rade na skafandre (jeho veľkosť práve nemajú), potomsi vystojíme rad na neoprénové topánky a hromadne sa so skupinou ostatnýchdobrodružstva chtivých premiestňujeme do šatní, ktoré sa nedajú zamknúť, takžesme sa pokojne mohli obliecť už na brehu. Nechcem radšej ani vedieť, koľko ľudíuž predo mnou malo tento slizký nemožno-ma-navliecť úbor na sebe. Pri člnochnám podávajú vesty, v ktorých nemáme šancu chytiť dych ani na suchu, nietoešte vo vode, potom si skúšame prilby a veslá (také malé, aby mi bolo po bradutiež práve nemajú, a také veľké, aby bolo po bradu jemu, sa hádam aninevyrábajú). Po pár inštrukciách a zadelení do skupín naskakujeme do člnu.Pri pohľade na zelenú vodu všade okolo nás mi dochádza, že už niet kam ujsť. Onnasadá do iného člna a naše gumené plavidlá sa pomalinky vzďaľujú.
Prvé dve jazdy sa našu šesticu pokúšame zosynchronizovať (raz - dva, raz -dva, raz - dva): dopredu sme posadili dvoch silákov a my štyri ženy vzadusa snažíme neflákať. Kolegyňa naľavo sa prestala snažiť po prvom kolea teraz si už len striedavo líha dozadu na chrbát a dopredu na kolená.Máme čo robiť, aby sme sa udržali v rukách veslá, tak prečo od násinštruktor požaduje, aby sme pridali do veslovania silu? Zdá sa mu, že toto nieje sila, čo do toho dávame??? Keď nás prvý raz strhne prúd vody smerom,o ktorom sme ani netušili, že exituje, uvedomujeme si, že naša snahazosynchronizovať sa zlyhala.
Tretia jazda je už na čas. Aspoň inštruktor to tvrdí. Nechceme mu braťilúzie a tak sa aspoň horlivo snažíme pridať tempo. Každý z nás užvie, ako tá zelenohnedá voda chutí, že v očiach štípe ako paprika a vlasysfarbuje – čuduj sa svete – tiež do zelena. Ako tak zrýchľujeme (naozaj?),zažívame ďalšie (akoby čoraz výraznejšie) zvrty a otočky, po ktorých máme pocit,že nič nevieme, nič nedržíme v rukách, nikam nesmerujeme, nič sme nejedli,zjedli sme úplne všetko, neriadime svoj pohyb, len sa snažíme neprekoprcnúť.Vraj nás nechá riadiť smer samých ... po zlomku sekundy si uvedomí, že spravilchybu a usiluje sa napraviť pokazené. Neskoro, už sme s polovicoučlna zaplavenou žaburinkami v cieli a práve zaklapol gombík nastopkách.
Posledná šanca. Muž na brehu s minerálkami a tehotenským bruškom(desiaty mesiac? dvojičky?) nás chváli, že ako jediné družstvo sme sa dosiaľneprevrátili ani nikoho nestratili vo vode. Samozrejme, že nám tým namaľovalčerta do vody a pri štvrtom kole sa všetko dramatizuje. V polovicijazdy nabiehame na skalu (Kto ju sem dal??? No tak, priznajte sa!), čln sa nám prehýba na dve polovice a my sanevieme pohnúť ani doprava, ani doľava. Darmo inštruktor kričí, že máme ísťvšetci dopredu (alebo to bolo dozadu?), ja sa nehodlám pohnúť z miesta,najmä po tom, ako zachytím kolegyňu perovej váhy, ktorá jemným hláskom (asi abyostatných príliš nerušila) oznamuje, že sa topí. Vraj mám nohy vybrať zo strmeňovna dne člna. Ani náhodou, nikdy! Keď ma ale zaplaví vlna veľká ako šútovskývodopád, vyberám aspoň jednu a úzkostlivo sa pritlačím na chrbát ...niekoho. Ďalšiu hodinu budeme vypľúvať sinice.
Jeden z našich svalovcov, ktorému sa podarilo prebojovať spod člna navzduch, a slečna z ľavej polovice nafukovačky, vzdávajú boja plávajú k brehu. My ostatní nejakým zázrakom predsa lenvyslobodzujeme sivé plavidlo (Moment, kde je jedno pádlo?) a po párminútkach nadhadzovania, trieskania sa o breh a všetko čo nám prídeod cesty (Aha, tu je!), dorážame do cieľa. Stopky sa znova zaklápajú. Tento časpravdepodobne nášho inštruktora dosť sklamal. Za trest ma nezoznámi sosvojím kolegom (tým sexi) inštruktorom, ale nám iba posunkom naznačí, kammáme ísť vrátiť príslušenstvo.
Ako sa tak zvliekam z mokrého neoprénu (verte, nie je vôbec zábavné sťahovaťsi zo seba premočenú pneumatiku) a vyťahujem zo skučeravených vlasov rôznepotvorky, zaprisahávam sa, že už ma nikdy nik na nič podobné neukecá. Užo niekoľko okamihov, obmäkčená grilovaným kurčaťom a sladučkýmananásom, toto zaprisahanie porušujem: Pôjdemesi zastrieľať z luku? Jasné!
Na ceste domov nás až po zaplavený most sprevádza krutý lejak. Musíme spolus ostatnými piatimi vozidlami vycúvať, inak by sme si zopakovali rafting,tento raz ale v provizórnom betónovom bazéne a v maličkomautíčku. Tých magických pár minút, keď nefunguje mestské osvetlenie, zatváramoči, počúvam pradenie motora a okolo mňa sa rozplýva vôňa vody.
