Mali by preň pochopenie, keby vedeli, že je výsledkom toho, že takto zasnená chodím po svete stále. Minule sa mi trebárs vo vlaku prisnilo, že hrám volejbal. Pamätám si to ako dnes, lebo som sa náhle prebudila na šupu: to som práve cez uličku a jednu sedačku vyhodila do ľuftu svoj mobilný telefón, ktorý som pri zaspávaní držala v ruke. Zľakla som sa ešte väčšmi, než všetci cestujúci osudného vozňa, ktorí si mysleli, že v rýchliku so smiešnym a pre vlak absolútne nehodiacim sa reklamným názvom pristálo ufo.
Celkovo som v ten deň mala neskutočné vyžarovanie: najprv ráno odo mňa odskakoval telefón, potom som do električky pritiahla snáď všetkých revízorov zo širokého ďalekého okolia, po mojom príchode k zubárke v danej mestskej časti vyhodilo na pol dňa elektrický prúd, keď som odtiaľ odchádzala, pokazil sa po dvoch zastávkach trolejbus, do ktorého som naskočila, a počas mojich potuliek Ikeou prestali fungovať terminály na platobné karty...
Ako tak rekapitulujem deň, v ktorý som mala hádam najintenzívnejšiu karmu v celej republike, padne mi zrak na pozvánku na schôdzu vlastníkov bytov. Mám pokušenie ju odignorovať, vtom si však uvedomím, že človek by nemal prepásť hneď prvú domovú poradu. Špeciálne kvôli schôdzi odchádzam v deň D skôr z roboty. Organizátori však vedia, ako umne stupňovať napätie a každých desať minút oznamujú, že počkáme ešte ďalších desať na zvyšok vlastníkov. Nik z nás v tej tme nevie odhadnúť, koľko nás už zasadlo do patinovaných sedadiel kultúrneho domu mestskej časti s najvyšším zastúpením občanov vekovej kategórie šesťdesiat plus a ani koľko je potom ten zvyšok. Práve keď sa začínam skvelo zabávať odpočúvaním rozhovorov, predseda rady vpredu na pódiu do mikrofónu roztopašne oznámi číslo, ktoré každého zaujíma úplne najviac, a síce že zo 158 vlastníkov nás tam zatiaľ nie je ani štvrtina a bude sa čakať ešte do uplynutia zákonnej lehoty. Pohoda, zatiaľ som ešte nedopočula horný rad vľavo, takže na rozdiel od troch dám v rade dole vpravo nepociťujem žiadny stres.
Decentne sa zabávam. Dosiaľ sa mi podarilo znížiť vekový priemer zo 75 na 60. Á pozor! Vošiel mladý muž, čím sme skóre znížili hádam na takých 58. K bytom zatiaľ ani mäkké F, ale už viem, aké kožné choroby sú in a tiež, kde majú najlacnejšie tabletky na zubné protézy a akí sú tí lekári riadni vydriduchovia. No a v tom to začne! Predseda zažne svetlo nad pódiom, s podpredsedníčkou vytiahnu výročnú správu o hospodárení, plán práce na nastávajúci rok, odhlasuje sa zapisovateľ, zloženie rady, komisie a čo ja viem, akých orgánov ešte, a avizujú nám aj zverejnenie zoznamu neplatičov, ktorý sa okamžite stáva hlavným bodom večera.
Predseda po náročnom predslove vyzýva k spolupráci pri organizovaní zateplenia baráku, ehm, bytového domu, ako sa nestále opravuje a lišiacky sa pritom usmieva, pretože si myslí, že je to náramne vtipné. Po štvrtom opakovaní to už nielenže nie je vtipné, ale ani zaujímavé, no napriek tomu sa mladý muž vedľa mňa prihlási a získava všeobecný rešpekt, lebo sa z neho vykľuje architekt, ochotný vypracovať projekt zatepľovania. Babka vpravo dole s najlacnejšími zubnými protézami takmer padne do mdlôb, lebo živého architekta pravdepodobne ešte nikdy nevidela (ani nevidí, lebo v hľadisku je tma).
Pri menovaní top 5 neplatičov nastane v radoch pri vchode nečakaný ruch. Niektorí na tento moment očividne čakali celý rok. Pri vzrušených výkrikoch "Deložovať" a "Okamžite vysťahovať!" sa na seba s architektom zhrozene pozrieme. Pri otázke panej v bielom klobúčiku "A už ste povedali tej ženskej z 22, že nemá vyberať to svinstvo z košov a nosiť ho do bytu???" sa skoro skotúľam do spodných radov. Všímam si, že vety obsahujúce slovo „svinstvo" sú celkovo veľmi trendy. Aj predseda nás ním ohadzuje pri každej vhodnej príležitosti „Som rád, že o tom hovoríte. To svinstvo z pivníc, ani si neviete predstaviť, čo všetko sme tam našli. A potom ten odvoz, riadna fuška. K tomu svinstvu sa ešte vrátim". Nevrátil sa. Boli dôležitejšie témy, napríklad to, že „od roku 99 sme fičali na starej zmluve" alebo návrh zvýšiť upratovačkám plat, čo by v priemere vyšlo 50 centov na osobu, ktorý sa však stretol so znepokojením niektorých dôchodkýň, či to nie je príliš veľa. Pani z dlhočiznými gélovými nechtami vyjadrila zásadný nesúhlas a neoblomná ostala aj po apelovaní predsedu, že ona by predsa ten holubičí trus tiež nečistila za takú almužnu.
Beztak nie sme uznášaniaschopní, nuž predchádzame k ľahším témam, ktoré si nevyžadujú súhlas nadpriemernej väčšiny. Predsedovi náhle zmäkne hlas, keď vyslovuje želanie, aby na schôdze chodili vo väčšom zastúpení mladí obyvatelia bytovky. Návrh pracujúcej slečny, aby schôdze začínali neskôr a potom bude chodiť viac mladých, dôchodcovia zotrú ako maslo. Vraj sa totiž boja tak neskoro (medzi 18. a 19. hod.) chodiť SAMI domov. Domov od domu kultúry znamená asi tak 10 minút chôdze; sami = keď spočítam všetkých účastníkov schôdze nad 60 rokov, vychádza mi približne počet účastníkov Woodstocku. Predseda sa diskusiou nedá zaskočiť a motivačne začne vyzývať „Nuž a vy mladí, ktorí postupne prichádzate medzi nás, starších obyvateľov baráku, ehm, bytového domu, nehanbite sa vyjadriť svoj názor a nápady!", a vždy sa sústredene pozrie na mňa a architekta, pričom architektovi nezabudne pred všetkými vytknúť, že sa schováva v tme a ešte má aj čierne tričko!
Tempo môjho odchodu z kulturáku sa takmer vyrovná rýchlosti priemernej víkendovej návštevníčky nákupného centra v honbe za zľavami. Vo vchode ma ešte stopne pani v baretke, ktorá ma ako hobby detektívka začne bombardovať otázkami, či som nová, ako dlho už tam bývam a či som bola na schôdzi. Priznávam, že som bola, jej sa to však nepozdáva „Ale ja som vás tam nevidela". „Ale ja som tam bola." „Ale nebola." „Ale bola, tam vzadu." „Ale nebola!". „Bola!". Uf, prichádza výťah.
Keď v kuchyni rozbaľujem špenátovú pizzu, zisťujem, že už je úplne studená a navyše so špargľou. Z police vyberám vidličku a jedinú tácku, ktorú zatiaľ vlastním. Kým ňou povyberám všetku špargľu, baretka už bude pravdepodobne spokojne podriemkavať pred televíziou, architekt doma počítať, koľko materiálu je potrebné na taký veľký barák, ehm, bytový dom, pani s gélovými nechtami bude manželovi pohoršene vykladať, o akú nehoráznu sumu im chcú zvýšiť nájomné a dámy vpredu dole pri vchodových dverách budú zasa nekonečne dlho diskutovať o tom, akí sú tí mladí dnes neskutočne drzí a ľahostajní, no a tí doktori, to je strašné, čo tí si vedia zapýtať, vydriduchovia jedni.
Potom sa rozosneží, v oknách postupne pozhasínajú svetlá a v tichu pouličných lámp všetko pozakrývajú vločky.
