Milí príbuzní, rodinnípríslušníci a ostatní bývalí i budúci,
ako si možno ešte pamätátez posledného informačného listu, už nemám otlaky na chodidlách, škrabancez lozenia po lesoch a hájoch, ani modriny z lukostreľby a môžemteda pokojne chodiť medzi civilizovaných ľudí. Túto fantastickú novinku somvčera aj náležite oslávila a zašla som si s drobcom do starého (čo tamešte ostalo starého?) mesta, kde ma príjemne prekvapila skupinka dôchodcovs fotoaparátmi, ktorí mi vospolok nadšene zakývali, keď som sa potklao výklenok kanála. Asi si mysleli, že to patrí k mestským atrakciám. Pánso slameným klobúkom sľúbil, že mi fotodokumentáciu môjho pádu pošle na e-mail,ale zabudol si vypýtať adresu. Alebo ibazabudol, čo to ten e-mail je.
Po kebabe u tureckéhoutečenca na obchodnej sme sa cez spleť blonďavých žien a čokoládovýchmužov v bielych tielkach (oba prototypy s neprirodzenými vypuklinamina miestach, kde mávajú ženy zväčša iba tuk a muži väčšinou iba končatiny)a vysokánskych konštrukcií lešenína každom druhom rohu prebojovali na prehnane drahú zmrzlinu priamov centre (diania) a keďže sme mali v peňaženkách dokopy iba stokorún, nemohli sme sa jej objesť do bezvedomia a boli sme teda nútené daťsi len trojitú. Veď nemôže byť každý deň sviatkom.
Zatiaľ čo nám bratrancov pess obrovskými vypúlenými očami (veverička?) obhrýzal prsty na nohách, smena lavičke pri brehu Dunaja stihli spočítať, koľko lopatiek piesku museli úbohíbrigádnici za tridsať korún brutto na hodinu nanosiť sem, na túto umelovytvorenú pláž. Výsledky našich výpočtov sa však líšili, čo sme prisúdili tomu,že nás z koncentrácie vytrhlo svojim náhlym a nečakaným pohybomdievča leta 2008, dovtedy sediace znudene vo vyhriatom aute obďaleč. Napilo sa totiž diétnej koly právev okamihu, keď sme spočítavali lopatky v poslednom, zadnom ľavom rohu,na beachvolejbalovom ihrisku. Nechcelo sa nám začínať odznova, nuž sme saodobrali domov.
Ďalšie novinkyv skratke:
- rakúsky kolega sa celé dniočividne nudí, takže chodí po firme a bombarduje osadenstvo jedinouotázkou, ktorú sa za celý rok a pol naučil po slovensky: „Ako sa máš?“ Všetcimu na ňu odpovedajú dobre, len ja na to nie som dostatočne pokrytecká ani zdvorilá,takže väčšinou buď odpovedám vetami, ktorým nemá šancu porozumieť: „dnes to nieje bohviečo, ale keď naprší a uschne, nebude sa viac do hory volaťa z hory ozývať, a ty prestaneš chodiť po budove ako mechomudretý, bude lepšie“, a im podobné, alebo sa len urýchlene schovám na WC,
- pokazil sa nám automat nasladkosti inštalovaný pri WC, takže sme zahájili podnikovú diétu, zatiaľnajviac schudol opravár automatov (ľudia podvádzajú a nosia si sladkéz domu),
- vyhlásila som celopodnikovú pátračku pozáškodníkovi, ktorý z nástennej mapy odlepil štítok, čo označoval moju rodnúdedinu. Upodozrievam kolegu zo Záhoria, pretože o deň neskôr po záhadnomzmiznutí krikľavo ružovej nálepky sa tam znenazdajky objavila krikľavo zelenápri obci Sekule,
- niekto nám spred budovy odcudzilpopolník (čomu sa ako nefajčiar vlastne potajomky teším),
- nedávno zabudlik rýchliku Turiec pripojiť štyri vozne (ale ja to chápem, to sa môže staťkaždému), takže sme sa tlačili v poštovom vozni spolu s desiatimibicyklami a ďalšími pätnástimi šťastlivcami, ktorých sme márnepresviedčali, aby vystúpili už v Trnave, veď predsa môžu zvyšok cestyprejsť aj na tých bicykloch. Široko-ramenatý pán vystúpiť odmietol, asi anijeden z bicyklov nebol jeho.
Nabudúce príde pútaváreportáž o lastovičkách na mojom okne, majstrovstvách Európyv slovných hrách a dôchodkovom snorení.